Ukážka z poviedkovej zbierky príhod pána Rafina od Miroslava Šusteka, viď
oznam na Hostinci.
Krchovská záhada„Chcete povedať, že ten váš čudácky priateľ objavil liliputánsku, čiže trpasličiu formu upíra? Pán môj, len ho vy pekne-krásne prehovorte k návšteve psychiatra. A to ešte skôr, ako vyparatí nejakú hlúposť. Ľudia s utkvelou predstavou môžu byť sakramentsky nebezpeční! Dajte na moje slová. Bol som ošetrovateľom v cvokhauze; viem, o čom hovorím.“
Mohutne stavaný muž, plešatý ako kapustná hlava, sa tváril náramne dôležito.
Pán Pluš chcel povedať čosi na obranu svojho priateľa, no muž-poučovateľ sa stratil v dave rýchlejšie ako gáfor.
~
„Teda trváš na tom, že si ho videl? Ani na okamih nepripúšťaš, že by sa ti, ľudovo povedané, iba čosi zamarilo? Veď vieš, akú máš bujnú fantáziu a...“ Pána Pluša zarazil extrémny výbuch zlosti pána Rafina. Dosiaľ vždy pokojne vysvetľoval, logicky zdôvodňoval svoje uzávery, ale jeho dnešná reakcia sa mu videla neprimeraná.
„Vidieť, že si nečítal kroniku hradu Krchov! Píše sa tam napríklad toto: ‚Grófku Gvendolínu raz pri nočnom kúpeli zastihla krpatá škrata veľká ako päťročné dieťa, a tá ju pohryzla ostrými očniakmi do hrdla. Keď zmagorená stvora volala o ratu, služobníctvo, ktoré vtrhlo do kúpeľnej komnaty, zazrelo len akéhosi netopiera, či ký šľak to bol, ako prekĺzol cez poodchýlený oblok do noci. Odvtedy bola grófka postihnutá na rozume.‘
Cha, priateľu — a teraz buď múdry!“ škeril sa pán Rafin na svojho mladého priateľa ako idiot.
Pán Pluš odhadol situáciu a radšej mlčal.
Na tri týždne prerušil všetky kontakty so svojím starším priateľom. Mal totiž akési rodinné vybavovačky, musel odcestovať do hlavného mesta a ešte mu do toho prišla nemilá udalosť — nejaký vagabund si ho splietol so svojím bratancom, ktorý mu dlhoval väčší peňažný obnos, a v návale zlosti ovalil nič netušiaceho pána Pluša po hlave pivovou fľašou.
Ešte šťastie, že mal na hlave čiapku, inak by bol už možno aj na cintoríne — ako obeť obyčajného omylu.
„Aj tak, priateľ môj,“ škeril sa mu do tváre pán Rafin, „aspoň som ťa nemusel trepnúť po gebuli ja. Ani nevieš, ako ma nutkalo urobiť to pri našom poslednom stretnutí. V poslednej dobe sa z teba stáva úplný neveriaci Tomáš. A to sme spolu preskákali všelijaké bizarné a neuveriteľné prípady — len si spomeň na prízračný palec, alebo lietajúcu, či vlastne levitujúcu Tildu. Alebo...“
„Tak dosť! Mohol by si láskavo zavrieť zobák?“ zarazil ho dôrazne pán Pluš. „Kto mi vykladal o teórii večnej skepsy? Kto mi otĺkal o hlavu to svoje ‚Kto verí, nepremýšľa‘ a podobne? Takže ma zbytočne neurážaj, lebo si môžeš hľadať iného famula!”
„A teraz láskavo sklapni ty, mladý môj priateľu! Zajtra ideme rovno do epicentra záhady, čaká nás totiž pamätná púť na hrad Krchov! Spokojný?”
Pán Rafin stál nad svojím mladým priateľom ako hrdý víťaz a to, že sa škeril ako zvyčajne, tu už netreba zbytočne omieľať.
Pán Pluš nechcel od prekvapenia tentokrát nič povedať, ale predsa vyriekol jednu vetu: „Konečne sobota!”
Hoci tá bola predvčerom.
~
„Hrad Krchov, toto chýrne šľachtické sídlo, sa vypínalo na osamelom malebnom kopci, týčilo sa nad riečkou Krchovkou ako bývalý strážny hrad, to všetko len pár sto metrov od Bavorska. Za strážcov hraníc, ale rovnako i svojich sídiel, si vyberali hradní páni povestných Chodov, ktorí mali stráženie v krvi. Aj pán Rafin si najal v dedinke Krchov-Lehota dvoch statných Chodov za pomerne malý finančný obnos. Jeho nápad sa mi príliš nepozdával, no ako skúsenejšieho som ho radšej na nič neupozorňoval.
Napokon, i tak by si nedal povedať. Natoľko som už maniere svojho priateľa-dobrodruha poznal.
Väčší z dvojice Chodov bol jednoducho Honza, ten druhý bol o hlavu menší a volal sa Venca. Obaja si podchvíľou čosi brbotali vo svojom chodskom nárečí a významne naznačovali, hoci ukradomky, že pán Rafin to nebude mať v hlave celkom v poriadku, keďže hrad Krchov rozumní ľudia zďaleka obchádzajú.
‚Vyvádza tu upír, taký škrt, ani nie toľký ako päťročné chlapča!‘ zdôveril sa mi väčší z Chodov, Honza. ‚Môjho deda kedysi poriadne zrichtoval — chudák starý, mali z toho bezmála smrť. Do konca života zostali na rozume pošukaný.‘
Môj priateľ Rafin sa zrazu prudko pristavil, obzrel sa na nás a zavrčal ako zlostný pes: ‚Pikle kujete, priateľkovia? Či len tak básnite o krásach tunajšieho kraja? Ty, Honzo, poď radšej dopredu, vraj ťa prezývajú bystrozraký Honza, teda jastri tým svojím jastrabím okom dopredu, lebo sa ľahko môžeme zgebať dolu svahom až do riečky. Môj mladý priateľ vie plávať ako kameň! Je to intelektuál, ak vieš, čo to značí.‘
‚Ticho! Pozrite sa, tam hore, na veži!‘ zakríkol ho menší z Chodov, Venca.
A skutočne! Čosi sa tam na vežovej ochodzi pohybovalo, čudne sa to kolembalo zo strany na stranu — zrazu hup! a už to plachtilo priamo k nám na akýchsi pokrkvaných netopierích krídlach, syčalo to, chrapčalo preodporne, veru bola to riadna kakofónia, to mi verte.
Všimol som si okále toho čuda, boli červené ako krv a na môj dušu — svetielkovali. Jestvuje vôbec červený fosfor? Sám neviem, prečo mi to napadlo, istotne som musel byť poriadne vyšinutý z normálnych koľají.
‚To je on!‘ zvreskol Rafin ako najatý, ‚Kryte si hrdlááá!‘
Tá potvora nás minula o vlások a oblúkom sa vracala späť k veži. Tentokrát ťažkopádne mávala tými svojimi blanitými krídlami a vypúšťala z príslušného otvoru neskutočne páchnuce čierne guľôčky. Jedna mi capla rovno na koniec nosa — a to vám hovorím, odležané olomoucké tvarôžky sú proti tomu zápachu priam lahoda.
Že som chválil Dávida hneď trikrát po sebe, že môj starší priateľ oplzlo klial a podchvíľou zvracal spolu so mnou, že naši dvaja sprievodcovia sa nahlas modlili, to všetko nebolo nič nezvyčajné. Hlavná vec, že sa nikto neodporúčal do hlbiny pod nami. Tá potvora, istotne stará niekoľko storočí, nebola teda žiadnou fikciou, jej výkaly by museli presvedčiť i toho najzatvrdilejšieho neverca. A videli sme ju štyria na vlastné oči.
Na nádvorí hradu, zarasteného pŕhľavou a pánbožko vie, čo za burina sa to tam ešte rozplienila, nás môj priateľ Rafin inštruoval ako profesionálny vodca.
Obaja Chodovia dostali, samozrejme, za úlohu strážiť. Na to si ich ostatne najal. My dvaja sme postupovali v rojnici, kráčali sme skoro v jednej rovine, pár metrov jeden od druhého. Vošli sme do vežovej chodby. Kdesi v podzemí akoby niekoho hrdúsili! Je však celkom možné, že to boli moje sluchové halucinácie, spôsobené napätím.
Ale i Rafin reagoval rovnako: ‚Akoby tam dolu kohosi škrtili, či kieho šľaka! Počuješ to?‘
‚Áno!‘ odvetil som mu a mimovoľne som sa dotkol chrbta jeho dlane. Ten človek bol ľadový ako cencúľ. Chladnokrvný Rafin!
‚Prepáč, ak som vtedy...‘ začal sa ospravedlňovať. Našiel si na to skutočne tú pravú chvíľu.
‚To je v poriadku, teraz čušme!‘
Neskoro. Čosi ma prudko treslo do pleca a smradľavé paprče zakončené dlhočiznými nechtami mi div že neoddrapili kúsok ušného lalôčika. Aj Rafin vykríkol od bolesti.
‚Preskočilo ti, človeče?‘ oboril sa na mňa ako ras.
‚To nie ja...!‘ stihol som mu odseknúť tesne predtým, ako ma niekto neviditeľný oblial hnusne páchnucou brečkou. Bol by som odprisahal, že ten neviditeľný žartér sa schichúňal piskľavým, trošku prichrípnutým hláskom.
Potom scupotali okolo nás akési drobné nožičky a Rafin skríkol: ‚Pozor na hrdlo!‘
V tom okamihu nás ožiarilo prenikavé červené svetlo. Zdroj tohto svetla bol ťažko identifikovateľný, keďže to bolo svetlo mihotavé, premenlivej intenzity. Vonku na nádvorí hradu mužský hlas, mám dojem, že patril vysokému Honzovi, upozorňoval svojho menšieho kamaráta Vencu, že tá potvora vošla do hradnej krypty.
‚Pán Krafin! Pán Trafin!‘ volali obaja Chodovia vyľakanými hlasmi, ‚Upír je v kryptééé!!!‘
Zasmradení ako tchori sme vybehli z veže na hradné nádvorie. Potkol som sa o kameň a už som aj kosil bradou tú sprepadenú pŕhľavu. V okamihu mi doslova horela tvár ako na povel posiata množstvom svrbiacich a strašne páliacich pupencov. Oči mi napuchli natoľko, že zvyšok všetkých hrôzostrašných udalostí, ktoré tu prebehli, som zaznamenal pre moju dočasnú slepotu len ako trpný poslucháč rozhlasového hororu. Možno samotná vyššia prozreteľnosť ma takto chcela ušetriť pohľadu na priam pekelné scény, ktoré sa odohrávali v romantických kulisách hradu Krchov.
Najskôr liliputánsky škret podpálil sírovým plameňom menšieho z dvojice našich strážcov. Aká irónia osudu. Strážca upálený ako mučeník — a za čo? Jeho žalostné kvílenie, maminkovanie, a potom už len nezrozumiteľné škriekanie mi budú znieť v ušiach hádam až do skonania.
‚Plúúúš! Zostaň, kde si!‘ vrieskal môj priateľ Rafin.
‚Hryzie ma! Môj krk!‘ reval menší Chod Venca.
‚Apage, Satanas!‘ opäť Rafin.
‚Zbohom, pán Raa-a-fí-ín, zboh...m!‘ lúčil sa so svetom Venca.
‚Beštia smradľavá...!‘ zlomil sa náhle hlas môjho priateľa.
Chrchlanie, hrmenie ako pred búrkou a cik-caky celej série bleskov. To som už videl, zrak sa mi ako zázrakom vrátil — oči ma pálili, ale videl som! Môj priateľ Rafin strkal čosi do rozďavenej papule piadimužíka čierneho a chlpatého ako rozprávkový čert. Hoci som bol skoro na opačnom konci nádvoria, uzrel som jeho neuveriteľne dlhé a tenké očné zuby. Rafin sa odkotúľal z jeho dosahu. Nevedel som, že vie byť mrštný a ohybný ako had!
V nasledujúcich okamihoch sa tá beštia chcela premeniť na netopiera, podarilo sa jej vytvoriť jedno blanité krídlo, ale hneď nato jej vrazil môj priateľ do hrude kolík. Ten Rafin je snáď čarodejník! Musel ho mať pri sebe od začiatku nášho dobrodružstva. Rafinovaný Rafin! Upírie telíčko sa rozlialo na kaluž podobnú kolomaži.
Finito!
Môj priateľ Rafin sa namáhavo postavil a tackavým, opileckým krokom zamieril ku mne. Aj ja som sa mu potkýnal oproti, lebo mi úplne stačilo vidieť záver tohto neskutočného, nereálneho príbehu. Hrad Krchov pochoval dve ľudské bytosti pred mojimi ušami. Počúval som ich skon. Tá pliaga zišla zo sveta pred mojím zrakom, hoci do tohto sveta nikdy nepatrila. Samé paradoxy. Zjavne bola výplodom infernálnych, to jest pekelných síl. Koľko ľudských bytostí zahynulo v Krchove za stáročia existencie tej škraty? To zostane zrejme navždy záhadou.“
Pán Pluš dohovoril.
Plešatý muž si významne zaklopal na čelo a stratil sa v dave.
FAQ
Hľadať
Členovia
Registrovať
Prihlásenie
