Princezná (Mesto)

Alex · Banned

Tento príbeh a všetky postavy sú vymyslené. Akákoľvek súvislosť s niekym alebo niečim je čisto náhodná... :wink:

A tak som znova niečo napísal...
určite na tom ešte popracujem...

Princezná

Whisky, slabé svetlo, dym, Au Chat Noir. Ja, ona, Margarita a jej čierny kocúr. Inak už len prázdno. Aha, takmer som zabudol na Mesto.
„Jediné čo mi ako tak funguje sú vaječníky,“ kŕčovitý úsmev, lesk v očiach, vrásky okolo úst a očí.
„Kto za to môže?“ opýtam sa poznajúc odpoveď. Zaštrngocem ľadom v poháriku. Sedíme tu už dlho. Spočiatku všeobecnú debatu som zvrtol na reč o Chorobe. Jej Chorobe...
Mlčí. Díva sa na mňa z časti vyčítavo, z časti prosebne.

Dopijem a vstanem. Toto nemá zmysel. Teda, možno má. Ale ja na to nemám ani čas, ani chuť a ani silu. Povedal som čo som mal. Všetko aj nič. Ale nemôžem dať do toho seba, znova sa ako rytier vrhnúť do zbytočného boja. Už nie. Už som... Mesto ma zmenilo. Kde sú časy Au Chat Noir, kde je Park? Kde sú tie zbytočné ale tak citlivé gestá? Kde je boj s Mestom? Prečo tu nieje? Čo sa zmenilo? Ja?
Má krehké prsty, slabé ruky. Vždy bola útla, ale posledné mesiace Choroby ju riadne poznačili. Radili sme jej, pomáhali. Vtedy. Nechcela. Dnes nechceme my. Ani ja, posledný zo starých rytierov. Dnes mám dievča, akú takú prácu. Usadil som sa aj keď nie tak ako si to prialo Mesto. Rebélia pokračuje. Inak...
Sotva udrží pohár. Priezračné sklo, hnedastá tekutina a roztápajúca sa kocka ľadu. Štrngot pitia, keď už my mlčíme. Au Chat Noir je prázdne. Len Margarita, ja a ona. Je nadránom, ďalšia generácia mladých Rebelov už dávnejšie odišla. Domov? Do Parku? Kto vie... Mňa už to nezaujíma... Je mi z toho smutno. Ale nedá sa inak.
Jej oči už dávno nesvietia tým čím kedysi. Už je v nich akási priepasť. Odovzdanosť z vlastnej hlúposti. Ona bola múdra, ona všetko vedela. My ostatní sme boli hlúpi, prázdni tupci čo ju nechápeme, poznačený Mestom... Možno aj mala pravdu. No dnes tu neumieram ja, ale ona. Mesto pohltí ďalší život. Toto nieje ten boj s Mestom ako si ho ja predstavujem. Tragická hrdinka bezhlavo padajúca do priepasti. Ha, nedávno by som sám skočil. Prvý... Akosi som dospel, narazil na iný odpor Mestu. Rozumnejší, nebezpečnejší pre Mesto, bezpečnejší pre mňa. Ona nie...
Stále sa snaží mať úsmev na kedysi peknej tvári. Viem, že to je len fragment minulosti. Črepina spomienok. Ani ona sama ho nemyslí úprimne. Zistila, že jej nepomôžem. Už nie. Dávno sú preč noci Mesta kedy som jej mal chuť a vôl pomôcť. Dnes, po toľkých skúsenostiach, ju môžem, musím, ignorovať. Sama si vybrala cestu... Jej slobodné rozhodnutie. Snažili sme sa ho zvrátiť...

Nejako sa neviem donútiť dopiť. Stále hľadím cez ňu na Au Chat Noir, hľadám svoju i jej minulosť. Snáď duchov ktorí by dokázali vrátiť jej hlúpe činy naspäť. Budete prekvapení, ale nenašiel som ich. Vlastne, čo by som si s nimi počal?
Už dlho mlčí, pije ďalší pohár. Alkohol už dávno zapôsobil, konečne jej tvár dostala správnu farbu. Na krátko vyzdravela. Aspoň navonok. Na okno bubnovali kvapky večného dažďa, čierny kocúr zaspal na pohovke pri nás. Mesto. Tým dažďom prišlo, pripomenulo sa. Natiahlo po nej ruky. A ja viem že vyhrá, že si ju vezme! Viem to a napriek tomu nič nespravím. Nič, ani prstom nepohnem. Chcem aby sa mi vyhlo. Mám sa kam vrátiť... A hlavne, ak prežijem, môžem bojovať. Ešte pár nocí... mesiacov alebo rokov.
Prečesala si rozpustené vlasy rukou. Pohyb. Proti niečomu? Zabudnutiu? Nie, mňa už neprilákaš. Sedím tu vlastne len z posledných sympatií k tebe. Aby si neumierala sama. Mám moc ťa zachrániť, ale ty si ju už toľkokrát odmietla, že nemám chuť túto moc použiť. Navyše by ma strhla do víru udalostí ktoré neviem či chcem ešte zažiť. Teraz. Záchrana čosi stojí. Zachráneného ale i záchrancu. Ďalší zo zákonov Mesta. Ach, má ich toľko...
Vypadol jej z ruky pohár. Sledoval som tú krehkú vec ako sa rúti k zemi. Ako naráža na podlahu, rozbíja sa na kúsky a každý letí svoj jediný, najkrajší let než sa zastaví. Ľad sa kotúľa pod stôl. Kocúr preľaknuto vyskočí na nohy, Margarita zbledne. Vedela že k tomu dojde. Ale dúfala.
Ruka tvrdo narazila na dosku stola. Tvár sa stráca v predklone, vlasy ju pochovávajú pod príjemným, mäkkým vlnobitím. Čelo, stôl, náraz. Žiaden ston. Nič. Ticho. Kocúr odskakuje preč od nás, Margarita vstáva od pultu. Ja sedím. Opretý a kľudný. Pripíjam na jej zdravie. Spadla na stôl. Spod vlasov sa vynorila tvár. Smrť vie byť pekná. Keď uľaví človeku, uvolní ho z spárov Mesta. Aj to je, svojim spôsobom, víťazstvo. Ale čosi mu chýba. Pocit triumfu?
Dopíjam whisky, vstávam. Pozriem na Margaritu, stretnú sa nám pohľady. Chápe ma. Musí. Aj ona sa snažila. A nie raz.
„Mal by som sa ospravedlniť. Že som nepomohol. Ale vieš...“ obliekam si kabát.
„Viem,“ tiché slovo.
Vo dverách sa otočím. Posledný krát sa pozriem na ňu, princeznú z Parku, mŕtveho víťaza nad Mestom. Mŕtveho hlupáka.
„Stretneme sa až nebude Mesta. Boj má pokračovať. Mala si to pochopiť,“ trápny epitaf od dverí do Mesta. Pripadám si ako pokrytec. Určite ma tak videla aj ona. Ale toto je môj boj s Mestom, moja cesta. Viem, že čím dlhšie budem žiť a čim viac sa mi bude dariť, tým skôr ho porazím. Mesto v nás, nad nami.

Stretli sme sa na okraji Mesta. Mlčiaca skupinka zostarnutých Rebelov. Pred nami šla do zeme rakva s ňou, jednou z nás. Kedysi...
Nikto neplače. Už nieje za čím. Čosi nás zatvrdilo, snáď nekonečný boj s Mestom, snáď naše neuposlúchnuté rady, nekonečné hodiny a noci presviedčania.
Je dolu. Hádžem na rakvu pohár. Naráža na truhlu, rozbíja sa na kúsky a každý letí svoj jediný, najkrajší let než sa zastaví... Ľad tentoraz skĺzne do hliny a whisky spraví malú kaluž, ktorá onedlho vsiakne do zeme. Zeme Mesta v ktorej je pochovaný Rebel.